Už nikdy viac….
olo pätnásteho októbra 2015. Hoci pršalo, museli sme skoro vstávať , nič nám nezabránilo v tom, aby sme sa tešili na exkurziu. Teda… tešili ako tešili. Kto by sa tešil na také smutné a depresívne miesto, ako je Osvienčim?
Po dvoch hodinách v autobuse sme konečne dorazili na miesto. Chvíľu sme čakali na lektorku, ktorá nás sprevádzala po celom areáli a rozprávala o ťažkom živote ľudí počas 2. svetovej vojny. Ľudí, ktorí tu prichádzali s veľkými očakávaniami, s vidinou nového, lepšieho života.
Videli sme toho veľa. Nebolo to milé, skôr trochu smutné a nepríjemné. Videli sme ľudské vlasy, ktoré vážili viac ako 7 ton, detské topánočky , protézy, hrebene, kufre a ďalšie osobné veci. Každý jeden predmet nám niečo pripomenul a určite sa to nezaobišlo bez pár slzičiek.
Z tábora sme odchádzali v tichosti. Mali sme na to dôvod. Človeka to totiž trochu zmení, keď vidí takú hrôzu. Mení to vnímanie sveta, histórie a možno aj naše hodnoty. Moje určite.
Neskôr sme sa zastavili v Krakove. Prezreli sme si historický Wawel, krásne starobylé námestie, kúpili sme si pár suvenírov, niečo dobré pod zub a potom sme nasadli do autobusu domov.
Čo nám táto exkurzia priniesla a aké z toho vyplýva ponaučenie? Nuž, ako raz povedal jeden múdry človek : „Ten, kto nie je schopný poučiť sa z minulosti, je nútený zopakovať si ju.“
Exkurzia nám priniesla mnoho. Získali sme nové poznatky, hádam sme sa z nich aj poučili. Vieme , čo sme predtým nevedeli a ďakujeme vyučujúcim ZŠ Nábrežná KNM, že sme mohli navštíviť toto miesto. Určite naň budeme spomínať.
Miška Okapalová, 9.C
