Súťažili sme na Trojmedzi
Trojmedzie je miesto, kde sa stretávajú hranice Slovenska, Česka a Poľska. Z tohto bodu pokračuje 541 km slovensko-poľskej a 251 km slovensko-českej hranice. Na Trojmedzí môžete tak zažiť aj ojedinelý zážitok – stáť naraz v troch štátoch. My sme mali tú česť na tomto mieste nielen stáť, ale už po druhýkrát zmerať si sily navzájom s kamarátmi škôl z Jablunkova, tej moravskej, Lesní 190 a tej poľsky hovoriacej, Henryka Sienkiewicza. Spoločného výstupu na Trojmedzie sa zúčastnili žiaci 8. ročníka partnerských škôl 3. Októbra roku Pána 2018. Každá skupinka sa vybrala po svojej trase. Tá naša, po presune autobusom do pohraničnej hornokysuckej obce Čierne, pokračovala po svojich oproti nahnevanému veternému a po daždi sa zotavujúcemu počasiu. Po asi dvojkilometrovom výstupe sme sa docupkali na miesto stretnutia, kde pre žiakov boli pripravené športové a branné aktivity spojené s výkladom o význame tohto mýtmi opísaného miesta. Čakanie na súperov sme si spríjemnili zahrievacou rozcvičkou hlava, ramena, kolena …. ústa, nos. Úvod pretekov poznačili menšie zmätky v organizácii, keďže počasie sa stále držalo hesla „a nezaprší a nezaprší..“ , starosta neďalekej obce Hrčava zmeškal otvorenie a tak sme začali bez otváracieho príhovoru, problémy zabránili účasti aj požiarnikom, ktorí práve pred rokom pobavili súťažiacich penovou šou. Tento rok, pena nikde. Myslím si, že najlepšia vec pri riešení problému je nájsť v tejto veci aspoň trocha humoru. Vraví sa, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť lepšie a tak aj bolo. Súťažiaci sa rozdelili do trinástich družstiev po dvanásť pretekárov, kde zastúpenie po štyroch mala každá zúčastnená škola. Dospeláci, teda aj naši telocvikári a riaditeľ sám osobne, zaujali miesta prísnych rozhodcov, ktorí kontrolovali, pomáhali, radili, zapisovali, povzbudzovali a kontrolovanými pohybmi sa snažili prebudiť slniečko, aby preteku dodalo potrebnú energiu a nefalšovaný šmrnc. A školopovinné, súťažechtivé detičky pochodovali od jedného stanovišťa k druhému, od jednej prekážky k druhej, tretej až tej poslednej desiatej. Zbierali bodíky, vzácne sekundy a popritom so zaviazanými očami ruka v ruke prekonávali prírodné prekážky, hádzali atrapou útočného granátu do nenormálne malého štvorca, so zaviazanými kolenami vzájomne krúžili pomedzi oranžové kvetinky, snažili sa zachrániť zdravého kamaráta prenosom na nosidlách, vymýšľali spôsoby záchrany predovšetkým seba pri nepredvídateľných situáciách, hádali význam zvláštnych farebných tvarov na obrázkoch, ktoré nakoniec boli dopravnými značkami, snažili sa zhodiť streľbou zo vzduchovky panáčikov, ktorí sa nakoniec všetci zachránili, orientovali sa v teréne pomocou mapy a Slnka, ktoré akosi ešte nevstalo z postele a generál, ktorý neustále všetkým pripomínal výcvik paragánov (výsadkárov podľa pravidiel slovenského jazyka) a pokrikom „toč sa rýchlo a desaťkrát okolo modrého bambusu“ sledoval ako sa všetci po tomto kolotoči rozbiehajú rôznymi smermi a sem tam ukončili svoj rozlet zapichnutí v trávnatom drne. To už vyšlo slniečko a pán riaditeľ Kantor priviezol pre všetkých teplý guľášik. Súťažiaci dostali z jedného boxu mäsko, z druhého guľášovú šťavičku a tretí box už nebol. Namiesto zemiačikov dobre padli aj mäkúčke rožteky alebo chlebík s chrumkavou kôrkou. Dobrá nálada vyvrcholila vyhlásením tých najlepších. A kto si mohol zaspievať nakoniec We are the champions? Všetci. Ocenenia sa dostalo každému, niekomu viac a niekomu menej. Dôležité bolo, že sme všetci zažili zábavné dopoludnie, našli si kamarátov a mohli sa do popukania dosúťažiť. Ďakujeme organizátorom za program a občerstvenie, vetríku, že si to nakoniec rozmyslel a prestal, slniečku, že si to nakoniec rozmyslelo a vyšlo, ujovi vodičovi Paľkovi za bezpečnú cestu aj domov, rodičovskej rade za finančnú podporu a rodičom za to, že nás zapísali na „Nábrežnú“, pretože, kde inde by sme zažili takéto dobrodružstvo a takýto deň. A aj učiteľom za všetko, aj za to, že nám nedovolili vystúpiť z autobusu na Kamencoch, ale bezpečne nás priviezli až pred našu školičku.
